Nikdy nepoznala mužov a teraz sa zrazu ocitla na slobode. V úplne cudzom svete…

Román Jacqueline Harpmanovej skúma ľudskú existenciu v jej najosamelejšej podobe. Ja, čo som nikdy nepoznala mužov je jedinečný príbeh na pomedzí dystópie, filozofickej fikcie a psychologického románu. Prináša nezabudnuteľný pohľad na ľudskú existenciu, kolektívnu pamäť, identitu, ale aj túžbu po zmysle v nepochopiteľnom svete.

Bezmenné dievča strávi celý život s ďalšími tridsiatimi deviatimi ženami v podzemnom väzení. Pod neustálym dohľadom ozbrojených strážcov, ktorí s nimi nikdy neprehovoria, väzenkyne nevedia, ako sa tam dostali, nemajú potuchy o plynutí času a len matne si
spomínajú na svoj predchádzajúci život.

Hlavná hrdinka nevie, čím si vyslúžila svoj osud ani ako vyzerá svet vonku – predstavuje si ho len podľa rozprávania spoluväzenkýň. Jedného dňa sa ozve poplach, dozorcovia zmiznú a ona musí znovu objaviť samu seba, ohromená slobodou plnou neistoty a nebezpečenstva. Čo je však sloboda a ako vznikol tento dystopický svet? Bol opustený? Zničený vírusom? Alebo ho niekto napadol?

Zaujímavé je, ako autorka narába s postavami – sú zámerne nejasne načrtnuté. Nepoznajú svoje mená, vek, minulosť. Hlavná hrdinka, ktorá rozpráva príbeh v prvej osobe, nemá jasnú identitu. Je akýmsi univerzálnym symbolom človeka odtrhnutého od spoločnosti, histórie,
kultúry i biológie, pričom mužská rola je úplne vymazaná.

Ostatné ženy sú rovnako anonymné, ale vytvárajú kolektívny organizmus

Pripomínajú úľ, kde prežitie závisí na spolupráci a opakovanej rutine. Až vo voľnosti sa ich vzťahy začínajú meniť – objavujú sa konflikty, rozdielne názory a neistota, čo ďalej. Harpmanová sa však zámerne vyhýba tradičným naratívnym oblúkom – žiadne veľké odhalenia, žiadne šokujúce závery. Namiesto toho tu máme kontemplatívnu literatúru, kde kladiete otázky, na ktoré neprichádzajú odpovede.

Ja, čo som nikdy nepoznala mužov je kultový román s trvalým odkazom. Hoci vyšiel ešte v roku 1995, v posledných rokoch akoby zažíval renesanciu – či už prostredníctvom nových vydaní, diskusií na sociálnych sieťach, alebo feministických literárnych štúdií. Jeho nadčasové témy totiž rezonujú silno aj v dnešnej dobe.

Z francúzskeho originálu Moi qui n’ai jamais connu les hommes (Éditions Stock, Paríž 1995) preložila Veronika Majerová.

Milan Buno, knižný publicista

Ja, čo som nikdy nepoznala: https://www.bux.sk/knihy/776223-ja-co-som-nikdy-nepoznala-muzov.html