Kitaka Haes o poruchách príjmu potravy: V dnešnej dobe sa „veľa jesť“ nenosí

Kristína Miřetinská, alias KitakaHaes od svojich 14 rokov bojovala s poruchami príjmu potravy, z ktorých sa, našťastie, úspešne vyliečila. Bola to však dlhá, tvrdá a neraz veľmi krutá cesta. Dnes sa plne venuje problematike PPP a pomáha desiatkam ľudí, ktorí bojujú s podobnými „démonmi“ a nevedia, ako z toho von.

Kika, ako sa celý tvoj príbeh s PPP začal?

Asi by som mala povedať, že v 14-tich rokoch, keď sa rozvinuli príznaky, ale ja osobne si myslím, že sa to vo mne formovalo už dlho, nenápadne, rôznymi udalosťami. Napr. že mi ako dievčaťu bolo niekedy prizvukované, aby som už večer nejedla alebo komentármi mojej rodiny na telá tučnejších žien a podobne.

Ale zlomilo sa to v puberte. Ako väčšina dievčat som pribrala, nikto mi nepovedal, že tak to má byť, že sa kompletne mení môj hormonálny systém a pribratie je dokonca žiadúce. Vnímala som to ako moje zlyhanie a rozhodla som sa zapracovať na svojej postave. Menej jesť a začať cvičiť, čo som vždy neznášala. Takže povedala by som, že v dnešnej dobe taký klasický príbeh človeka s anorexiou. Ja som vlastne bola úplne stereotypný pacient – pubertálne dievča, beloška, blondína, veľmi inteligentná, z nie chudobnej rodiny. Ale realita pacientov je samozrejme iná, táto choroba postihuje obe pohlavia (alebo môžeme povedať už aj všetky pohlavia, lebo je veľmi častá aj u trans ľudí a non-binary gender populácie).

Kedy si sa rozhodla o týchto veciach verejne rozprávať a prečo? Nebála si sa vyjsť s pravdou von?

Nebolo to úplne plánované, ja som vyliečená už niekoľko rokov a nemala som také ambície. Pred dvomi rokmi som si spravila profil na instagrame (ja viem, zaspala som dobu) a postupne som začala pridávať príspevky o knižkách, ktoré sa mi veľmi páčili. Boli to knihy práve z prostredia porúch príjmu potravy, intuitívneho stravovania či výživy. A začala som postupne túto problematiku viac rozvíjať. Písať o veciach, ktoré som počas svojej choroby nevedela a veľmi by mi pomohli. Ľudia na to reagovali, písali mi svoje skúsenosti a pýtali sa. Viem, že v tejto oblasti sa toho veľa nezmenilo a často sa k pacientom nedostanú potrebné informácie o všetkých fenoménoch, ktoré liečbu PPP sprevádzajú. A tak ten profil pretrváva dodnes, píšem príspevky, robím videá a streamy, počas ktorých spoločne konzumujeme jedlo. Lebo práve presné adresovanie myšlienok na jedlo a mojej manipulácie s jedlom a cvičením, je veľmi dôležitá súčasť liečby. A je to niečo, čo robí recovery coach.

Čo znamená Kitaka-Haes? Má to nejaký hlbší význam?

Keď som bola malé dievčatko nevedela poriadne vysloviť písmeno R. A keďže moje meno za slobodna ich pár obsahovalo, namiesto Kristína Haviarová, som si hovorila KITAKA HAJAJA 😆 Moja mama ma doteraz volá Kitaka.

A HAES je skratka Health At Every Size (voľný preklad Zdravie V Každej Veľkosti) je to hnutie za sociálnu spravodlivosť, pre ľudí všetkých veľkostí.  Lindo Bacon ((sú píšem preto že Lindo sa považuje za non-binary gender, alebo genderqueer teda genderové (rodové) identity, ktoré sa vymykajú z klasického binárneho systému (žena a muž). Non-binary osoba sa necíti ani ako žena, ani ako muž, preto onikám)) pred rokmi napísali knihy o diskriminácii a osočovaní, ktoré zažívajú tuční ľudia v našej spoločnosti a otvorili hlboké a komplikované témy o tom, či naozaj rady typu „Jedz menej a viac sa hýb“ sú v skutočnosti nápomocné, že v skutočnosti existuje diverzita tiel a každý z nás má geneticky dané iné váhové romedzie, pri ktorom je najzdravší a v skutočnosti cielené chudnutie je len málokedy dlhodobo udržateľné a ak, tak za veľkú daň. Totižto nie každý je v chudom tele aj zdravý. Tuční ľudia často u lekára pri každom probléme dostanú radu, že by mali schudnúť. A tak dochádza k zanedbaniu rôznych diagnóz, z tráviacich problémov sa potom napríklad príliš neskoro diagnostikuje rakovina, lebo ich problém bol zhadzovaný na nadváhu. Toto by sa nemalo diať.

V zahraničí sa prístup HAES už často používa v liečbe porúch príjmu potravy, mne tiež pomohol a chcem tieto myšlienky, ale aj fakty zdieľať ďalej. Takisto chcem povzbudiť čitateľov, nezhodiť teraz celú odpoveď na túto otázku ako glorifikáciu obezity, ale prečítať si o tematike trochu viac. Aké iné determinanty zdravia okrem cvičenia a jedla poznáme, že je to napr. ekonomická situácia človeka či stigma, s ktorou sa denno denne stretáva.

Aké ohlasy dostávaš na svoje pôsobenie na sociálnych sieťach? Ozýva sa ti veľa ľudí (predovšetkým asi dievčat?) s podobnými problémami?

Áno komunikujem s veľa ženami. Bohužiaľ.  Sú veľmi prekvapené, prečo im informácie, o ktorých píšem nikto nikdy nepovedal. Nevedia ako telo (ne)funguje pod dlhodobým energetickým deficitom, a čo sa s ním deje, ak človek začne jesť viac. No a samozrejme klasicky, keď otvorím tematiku Health At Every Size dostanem aj kopu nadávok a nepríjemných správ, že vypisujem hlúposti. Veľakrát ale človek vidí niečo, čo chce vidieť. Ja nepíšem o tom, či tučnota je dobrá alebo zlá. Ale skôr o tom, že ja ako prirodzene štíhly človek nikdy neporozumiem tomu, s čím sa tučný človek stretáva a s akými problémami bojuje.

Na základe tvojho pozorovania, ktorá veková kategória je najnáchylnejšia na PPP a prečo to tak podľa teba je?

Asi najviac sa s tým stretávame v puberte, počas veľkých telesných a osobnostných zmien. Vtedy je človek citlivejší na svoj výzor, na komenty blízkych a tlak spoločnosti na to, ako by sme mali vyzerať. Malé dievčatá vidia na Instagrame všetky tie dokonalé telá a chcú tak vyzerať. Ešte si celkom neuvedomujú, že to nie je realita, a že pubertálne telo vyzerá inak než to dospelé a má aj oveľa vyššie energetické nároky. No a najväčším rizikovým faktorom vzniku PPP je diéta. Nikto z nás nevie u koho sa to môže prepnúť do chorobného stavu. Väčšinou v rozvoji tohto ochorenia hrá rolu vždy viacej faktorov.

Ale rozhodne nehľadajme PPP len u tínedžerov. Veková hranica sa posúva aj dole – 6 ročné deti nie sú raritou, a aj hore do stredného a vyššieho veku. Často sú to ľudia, ktorí PPP trpia už desaťročia.

S čím sa najčastejšie na teba ľudia obracajú? Čo ich najviac trápi?

Píšu mi ženy, ktoré sa liečia z PPP alebo vďaka mojej stránke zistili, že zrejme týmto ochorení trpia a chcú vedieť čo ďalej. Zvyčajne sú plné strachu, lebo sa nevedia pri jedle zastaviť, čo je pochopiteľné po období dlhého hladovania. Len v dnešnej spoločnosti sa veľa jesť veľmi nenosí. Málo jesť a  mať disciplínu v cvičení je považované za správne, a teda to, čo potrebuje spraviť človek v liečbe, presný opak, sám vníma zle. Alebo riešia stratu menštruácie či tráviace problémy. Snažím sa im viac vysvetliť, prečo sa toto deje a že jedlo a oddych sú správna cesta.

Prečo podľa teba ľudia najčastejšie padnú do PPP?

Ja sa na problematiku PPP pozerám viac biologicky. PPP nedostane hocikto, sú to ľudia s určitou genetickou predispozíciou, osobnostnými črtami, často s nižším sebavedomím, úzkostné typy, perfekcionisti. Významnú rolu v aktivácii týchto génov má energetický deficit, preto sa PPP často spúšťa po diétach alebo ťažkých životných situáciách (smrť blízkeho, rozchod, choroby), kedy prirodzene klesne apetít a človek je dlhodobo menej. A postupne sa rozvinie problém, keďže ľudia s predispozíciou na PPP reagujú na deficit inak ako bežná populácia. Pre tú je nedostatok jedla nepríjemný, sú podrážení, bez energie. U takej anorexie je to naopak. Príde energia, pokoj, dobrá nálada. A po najedení sa , to všetko zmizne, preto to potom ani človek nedokáže.

Ako sa podľa teba v dnešnej dobe pozerá na PPP? Máš pocit, že sa za posledné roky riešenie týchto problémov zlepšuje?

Myslím, že náhľad spoločnosti na PPP sa veľmi nezmenil. Ale tak je to logické, zdravý človek nemôže veľmi pochopiť psychickému ochoreniu, kým ho nezažil. Ťažko prijať, prečo sa vychudnuté dievča nenaje a ešte cvičí dve hodiny. Ani ja si zrejme nikdy nebudem vedieť predstaviť, čo má v hlave pacient so schizofréniou. Ja dúfam, že aspoň sa postupne u nás vytvorí viacej odborných pracovísk či oddelení, kde sa PPP budú venovať, lebo v tomto smere je to u nás dosť zanedbané.

Ako veľký problém vidím aj práve strach z tučnoty, ktorý v sebe máme všetci. Často vidím, že sa dievčina s anorexiou lieči, začne jesť, spustí sa extrémny hlad, ktorý počúva a priberá. Všetci sa tešia, lenže keď priberie na nejakú tabuľkami odporúčanú hmotnosť, zastavujú ju. „Už nemusíš toľko jesť“ , „Nechceš začať cvičiť?“ , akoby môže pribrať len po určitú akceptovanú hranicu a všetko navyše je záchvatovité prejedanie a padá do ďalšej poruchy. Ja to vnímam napr. aj na základe známeho Minnesotského experimentu.

Dokáže nejako rodič, partner, učiteľ, prípadne niekto blízky odpozorovať, či niekto v jeho okolí netrpí PPP?

Je to ťažké, pretože veľakrát ten človek vykonáva všetky veci, ktoré spoločnosť podporuje – zdravé jedlo, je pomenej, veľa sa hýbe… A málokedy je im problematika PPP známa, takže ani nevedia, čo si majú všímať.

Určite by som bola na pozore, ak môj blízky zmenil stravovacie návyky, začal jedlo a cvičenie oveľa viac riešiť, pije veľa kávy či energy drinkov, žuje veľa žuvačiek, vyhýba sa spoločnému stolovaniu, vždy odmietne ponúknuté jedlo, mení sa jeho hmotnosť, izoluje sa, je podráždený, bez energie, smutný..Vtedy sa zrejme v jeho živote niečo deje.

Aká je prvá pomoc pre ľudí s PPP?

To je veľmi ťažká otázka. Málokto v aktívnej PPP rozpoznáva, že má problém, často musí ako prvé reagovať okolie. Neriešila by som to sama ale vždy smer všeobecný lekár, prípadne rovno psychiater alebo psychológ. Rýchle riešenia pri PPP neexistujú, liečba je dlhodobá záležitosť s malými a pomalými pokrokmi.

Čomu sa momentálne najviac venuješ? Poskytuješ aj nejaké osobné poradenstvo?

Momentálne popri normálnej práci študujem ako recovery coach na The Carolyn Costin Institute.  Carolyn Costin je psychoterapeutka, ktorá sa problematike PPP venuje už viac ako 30 rokov a ako prvá sa verejne priznala, že si sama prešla anorexiou a vo svojich liečebných centrách zamestnala ľudí, ktorí sa tiež vyliečili. Človek, ktorý sám prešiel týmto problémom, vie totiž najlepšie pochopiť takéhoto pacienta.
Recovery coach je osoba, ktorá vypĺňa klientovi hluché miesto medzi terapiami. Náročné situácie sa totiž neodohrávajú v ordinácii terapeuta ale doma, keď človek musí sám riešiť jedlo. A práve coach je človek, ktorému môže zavolať aj o 3 ráno, keď sa prejedol a má potrebu ísť vracať.

Čo sa týka poradenstva, od decembra minulého roku som spustila svoju stránku a je možnosť si u mňa zajednať konzultáciu. Najčastejšie ľudia využívajú jednorázové poradenstvo, keď potrebujú niečo. Ja neliečim, nie som lekár ani terapeut. Rozoberáme, ako na tom klient je teraz s jedlom, vracaním či pohybom a hľadáme cesty ako tu a teraz sa k problému postaviť a dostať sa k svojmu cieľu. Neponárame sa do žiadnych psychických tráum.

Je podľa teba možné nadobro vyliečiť PPP? Ak áno, aké sú hlavné kroky na ceste za vyliečením?

Skutočnosť, že je možné sa z PPP plne vyliečiť je podľa mňa málo pripomínaná. Ale je to tak. Nie je to ľahké a trvá to dlhšie než by sme chceli, ale je naozaj možné, jedlo opäť neriešiť tak, ako keď sme boli deťmi.

V liečbe vnímam také tri základné kroky:

1. NUTRIČNÁ REHABILITÁCIA – vždy musím poriešiť svoj vzťah k jedlu, zabezpečiť pravidelný a dostatočný príjem, bez ohľadu na to či do liečby vstupujem s podváhou alebo nie. Je to cesta ako dať telo do kľudu, aby bola možnosť plnohodnotne terapeuticky pracovať.

     2. FYZICKÝ ODDYCH – väčšina pacientov sa počas PPP nadmerne hýbe a to spolu s energetickým deficitom zanecháva v tele veľké poškodenia, často navonok nevidteľné. Telo potrebuje kľud, aby sa vedelo regenerovať. No a samozrejme zbaviť sa psychickej závislosti na pohybe a prelomiť spojenie JEDLO-KOMPENZÁCIA, ktoré sa v nás vytvorilo.

3.TERAPEUTICKÁ PRÁCA – nemyslím, že je nutné vedieť, prečo som dostal poruchu príjmu potravy, ono to väčšinou ani nie je jedna príčina. Ale potrebujem sa naučiť pracovať so svojimi emóciami a stresom. No a samozrejme počas PPP, ktorá často trvá roky, človek zaostáva so svojimi rovesníkmi v tom emočnom a osobnostnom vývine. Veď stále rieši len jedlo a cvičenie, život mu uniká. Na tomto všetkom treba pracovať.

Čo tebe osobne najviac pomohlo na ceste za vyliečením?

Ja som veľmi racionálny človek, mne najviac  pomohli informácie. Bohužiaľ, tých som veľa počas svojej choroby nedostala, hoci som navštevovala psychológa a bola som aj hospitalizovaná. Vlastne som vôbec nevedela, o čom poruchy príjmu potravy sú, ako telo pod deficitom nefunguje, a že medzi chorobou a normálnym jedením je ešte tá recovery fáza, ktorá sa preskočiť nedá. Počas nej proste človek je oveľa viac než je normálne a je to v poriadku.

Keď som tieto informácie v sebe prijala, vedela som sa napriek vnútorne nepríjemným pocitom a výčitkám posunúť ďalej.

Čo by si odkázala niekomu, kto momentálne (tajne) trpí PPP a nevie si dať rady, ako z toho von?

Hlavne nečakať na zázraky, že z toho vyrastie alebo sa to nejako samo stratí. Lebo to sa nestane. Treba konať. Hneď teraz, po prečítaní rozhovoru ísť na internet a vyhľadať odbornú pomoc.

Je ešte niečo, čo by si rada odkázala?

Nikdy to so sebou nevzdávajte. Liečba je ťažká a sprevádzajú ju pády, ale platí, že nevylieči sa len ten, kto to úplne vzdá.

Ak vás táto téma zaujala, určite sledujte Kiku na sociálnych sieťach.