Načítava sa

Type to search

Ako ma moja empatia naučila heslu “Nerušte moje kruhy”

Viera Horňáková
Zdieľať

Prednedávnom mi moja známa vytvorila epitaf. Áno, dobre čítate, epitaf. Nie, nechystám sa na druhý svet, len sme mali kreatívnu chvíľku a troška čierneho humoru občas nezaškodí. Musím však povedať, pobavila som sa, ako ma dokázala v pár slovách vystihnúť. Môj osobný epitaf na mieru znel takto: “Nerušte moje kruhy”. Je zvláštne, ak vás niekto blízky dokáže vystihnúť mottom, krátkou myšlienkou. Pre mňa to bolo tak troška nastavenie zrkadla, ako ma vníma niekto iný ako ja.

Čo má spoločné empatia a “nerušte moje kruhy”

Najprv som svojmu osobnému epitafu neprikladala nejaký špeciálny význam, až kým… Až kým ma moja vlastná empatia nedostala do situácie, že som sa nad tým potrebovala hlbšie zamyslieť. Poviete si, čo má spoločné na jednej strane empatia, schopnosť rozdať sa pre druhých a na druhej strane “nerušte moje kruhy”, čo môže znieť troška sebecky a ako protipól všetkej empatie.

My, ľudia s vysokou dávkou empatie máme jeden krásny dar. Dokážeme sa vcítiť do toho, čo prežíva druhý. Dokonca niektorí z nás máme nadelené tej empatie toľko, že nielen, že sa vieme vcítiť do druhého, my to občas za neho nesieme. Tú ťažobu, bolesť, traumu, trápenie… To bol aj môj prípad.

Nasávala som smútky a trápenia všetkých naokolo. Rozvody, choroby, podvody, sklamania, starosti bežné aj netradičné – to všetko sa nachádzalo v mojom “repertoári”. Ak by existovala pracovná pozícia “profesionálna empatička” tak vám rovno poviem, že sa aj uživím. A čo bolo mojou náplňou? Nielenže som vypočula, snažila sa poradiť, usmerniť, pomôcť, mňa moja vlastná empatia doviedla k tomu, že som celú svoju energiu vyčerpala na trápeniach cudzích ľudí. A čo bolo ešte horšie? Ak sa v živote stala nepríjemnosť mne, niečo ma bolelo alebo trápilo, stále som sa sama seba pýtala, ako je možné, že druhým viem vždy pomôcť a sebe nie. Problém bol v tom, že “moje kruhy boli narušené”.

empatia

Len ak máme, môžeme dávať

Až raz, tam niekde medzi tým nasávaním smútkov cudzích ľudí, u mňa nastal zlom. Ten moment neviem ani popísať, pamätám si len to, že som sa samej seba pýtala, či je to takto správne a dobré, či takto chcem fungovať ďalej. Neviem, asi sa vo mne ozval pud sebalásky. Avšak, je to na zamyslenie, ak zachraňujete celý svet okolo seba a na vás samých nezvýši energia, lebo ste ju vyčerpali všade dookola.

Koľko z vlastnej energie môžem vyčerpať? Dá sa to nejako vyčísliť? No bodaj by to tak bolo, bodaj by vedel empatický človek povedať a zhodnotiť, kedy už dosť, kedy už nemôže dávať, lebo už nemá z čoho. Vymedzenie hraníc u empatického človeka je na tenkom ľade, ale poviem, dá sa to. Aj empatický človek potrebuje mať svoje “od-do”, inak by to nešlo.

A tu sa dostávam k môjmu krásnemu epitafu. Nerušte moje kruhy je vlastne odpoveďou pre empatického človeka, u ktorého pohár empatie pretiekol a potrebuje sa obnoviť, vrátiť sa naspäť k sebe samému. Len ak máme, môžeme dávať. Preto aj empatický človek, ktorý má pochopenie s celým svojím okolím potrebuje z času na čas, aby neboli rušené jeho kruhy, jeho rovnováha a harmónia. Potrebuje prejaviť empatiu aj k sebe samému, pretože byť empatický len voči druhým nie je dlhodobo možné.

Viem, o čom hovorím…

Foto: freepik.com

Zanechať komentár

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené*

+ 50 = 56