J. Levinski: Keďže pseudonym pôsobí zahranične, možno naláka aj tých, ktorí pohŕdajú slovenskou literatúrou

Júlia je mladá autorka, ktorej nedávno vyšiel prvý knižný titul Iba sekunda. Autorka nám v rozhovore prezradila, ako kniha vznikala a čo bolo pri jej vydaní to najnáročnejšie.

Nedávno ste vydali debutovú knihu Iba sekunda. Kedy ste sa začali venovať písaniu a čo bolo hlavným impulzom, že ste sa rozhodli, že napíšete knihu?

Píšem odmalička s väčšími či menšími hluchými obdobiami. Prvé príbehy som písala možno ako osemročná do špeciálneho vyrobeného zošita, ktorý mi darovala sestra. Viac som písala na konci základnej školy, rok-dva na strednej, chvíľu na vysokej a najviac som napísala po univerzite. A stále píšem. Ono to nebolo ani tak o impulze napísať knihu ako o impulze vydať ju. A ten prišiel niekedy v priebehu môjho pôsobenia na online amatérskej spisovateľskej platforme.

O čom je román Iba sekunda?

O vzťahu dvoch mladých ľudí. O tom, čo v ostatných romantických knihách môže nasledovať za poslednou bodkou. O tom, ako si v sebe nesieme zranenia z minulosti, ako sa nízke sebavedomie môže odraziť vo vzťahu a že za tým sladkým happy endom v romancách nemusí byť všetko ružové.

Foto: @vykecavacka

Kniha sa odohráva v zahraničí, v univerzitnom a hokejovom prostredí. Kde ste čerpali námet?

Hokej sa so mnou nesie od detstva, keďže sme sa s kamarátkami ako deti hrali rôzne role-play hry a jedna z nich bola hra na imaginárnu hokejovú akadémiu, kde sme akože učili žiakov. Tak som to istým spôsobom preniesla do knihy. A trochu som sa inšpirovala aj udalosťami na Slovensku, ale to hlavne v druhej časti.

Zvolili ste si pseudonym. Podľa čoho ste si vybrali meno J. Levinski?

Myslím, že som sa podvedome inšpirovala pseudonymom Maxim E. Matkin, aj keď sa to nepodobá. Na spomínanej online platforme som sa volala Leona Levinski, ale pri vydaní som si povedala, že si chcem ponechať iniciál krstného mena a nechcem koncovku -ová. Za pseudonymom však nič extra nie je. Páči sa mi, ako znie, a keďže pôsobí zahranične, možno naláka aj tých, ktorí pohŕdajú slovenskou literatúrou.

Pre akých čitateľov je vaša kniha určená?

Pre dievčatá, ženy, skôr mladšie ročníky, aj keď mám aj staršie čitateľky, ktorým sa kniha páčila. A pre také, ktoré nie sú citlivé na správanie postáv a chcú si prečítať o trochu inej hrdinke, ako je vo väčšine romantických kníh.

Knihu vám vydalo vydavateľstvo Naše vojsko, aká bola cesta za vydaním knihy? Skúšali ste osloviť viaceré vydavateľstvá? Ako dlho trvalo, než vám odpovedali?

Oslovila som veľa vydavateľstiev. Nemá význam osloviť jedno, čakať mesiace na odpoveď, ktorá vôbec nemusí prísť, a až potom osloviť ďalšie. Treba, ako sa hovorí, rozhodiť siete. Kladná odpoveď mi prišla po tri a pol mesiaci.

Niekedy sa autori obávajú, že pri vydaní knihy cez vydavateľstvo nebudú môcť ovplyvniť niektoré veci, napríklad vzhľad obálky. Ako to bolo u vás? Čo ste mohli pri vydaní knihy ovplyvniť?

Pri vydavateľstve autor, samozrejme, neovplyvní dátum vydania, cenu knihy či e-knihy. Ja osobne som mala veľmi dobrého grafika, s ktorým sa skvelo spolupracovalo, takže obálka je presne podľa mojich predstáv. S korektúrami to už také dobré nebolo, ale asi nemôže byť všetko super.

Čo je podľa vás na písaní knihy to najťažšie?

Už som sa na vlastnej koži presvedčila, že písanie je tá najľahšia časť. To je to, čo má v rukách iba autor a je to presne podľa jeho predstáv. Jednoducho si sadne a príbeh postupne naťuká. Niečo celkom iné je knihu vydať a predať. Príbeh môže byť naozaj dobrý, no konkrétnemu redaktorovi vo vydavateľstve nemusí sadnúť, a tak sa nevydá. Hoci možno iný by mu povedal áno. A keď sa už aj vydá, tak dá naozaj zabrať dostať knihu k čitateľovi pri dnešnom šialenom pretlaku kníh. Autor musí byť zároveň dobrým marketérom.

Čomu sa profesionálne venujete? Ako si zadeľujete čas popri svojej práci?

Som vyštudovaná učiteľka, ale momentálne nepôsobím v školstve. Pracujem v jednej firme, kde sa zaoberám poistením zraku pre Američanov – v podstate administratíva. A odkedy som v tej firme, je náročné písať, pretože som v práci osem hodín za počítačom a už sa mi ťažko sadá večer za notebook. A viac sa mi chce sadnúť len ku knihe. Cez týždeň viem písať iba večer, cez víkend a dovolenku sa dá aj cez deň.

Kde zvyknete písať? Máte obľúbené miesto, alebo nejaký rituál?

Píšem za svojím stolom na laptope, v tichu, občas si zapálim sviečku. No ak mám chuť a nemám po ruke notebook, píšem aj do mobilu a potom si to napísané prepošlem na mail. Z pokračovaní prvého dielu som veľa napísala na ihrisku na mobile.

Čo považujete za svoj doteraz najväčší úspech?

V písaní vydanie knihy a všeobecne moje dve zdravé, šikovné deti.

Aké máte okrem písania ešte záľuby?

Už viac ako šesť rokov sa venujem pole dance – ten som prepožičala aj hlavnej hrdinke Wafley. Mojou veľkou vášňou sú, samozrejme, knihy. Taktiež rada hrám na klavíri alebo počúvam hudbu.

Aké máte ďalšie plány? Čo je váš najväčší sen?

Veľmi rada by som videla celú sériu Iba v knižnej podobe, uvidíme, či sa to podarí. Mám napísané aj nejaké standalone príbehy, ktoré by som tiež chcela dostať na pulty kníhkupectiev. A taký spisovateľský sen je mať vydanú knihu v jednom z mojich dvoch vysnívaných vydavateľstiev.

Skúste nám dať tri rady, pre ženy, ktoré by sa chceli vydať na cestu za vlastným snom.

Až tri? (smiech) Stále na sebe pracovať a zdokonaľovať sa v tom, čo chcete dosiahnuť. Mať okolo seba podpornú skupinu ľudí, ktorí vás potlačia, keď vám dochádzajú sily. A, prirodzene, nevzdávať sa, aj keď sa dlho nedarí. Lebo veď „if you can dream it, you can do it.“