Načítava sa

Type to search

Michala Koniarová: Ak chcem, aby ma niekto bral vážne, musím sa v prvom rade správať vážne sama k sebe

Viera Horňáková
Zdieľať

Michala Koniarová je vzťahovou koučkou, ktorá počas pandémie stihla napísať dve knihy. V rozhovore nám predstavila svoju aktuálnu knižnú novinku Listy Hane. Popritom sme sa spoločne pozreli aj na problémy, ktoré trápia ženy vo vzťahoch s mužmi. Opýtali sme sa napríklad na to, ako žena môže získať potrebný rešpekt a úctu od svojho partnera, ako oživiť svoj vzťah, ale aj na to, v čom hľadať príčinu, ak vzťah nefunguje tak, ako by mal. 

michala koniarova

Čo ukazuje prax? Hodia sa k sebe skôr ľudia s podobnými vlastnosťami, hodnotami alebo skôr protipóly?

Toto je zaujímavá otázka… Nevediem manželskú poradňu a nie som ani mediátorom vo vzťahových problémoch dvoch ľudí. Pracujem skôr individuálne so ženami, čiže nemôžem sa v tomto smere opierať o vlastnú nepriestrelnú štatistiku a skúsenosť. Každopádne som presvedčená o tom, že ak dvaja ľudia nemajú podobný základný hodnotový systém, fungovať to nebude.

Povahové črty môžu mať aj odlišné, príkladov dlhodobých funkčných vzťahov extrovertov s introvertami, súťaživých športovcov s jemnejšími umeleckými dušami a podobne nájdeme asi každý vo svojom okolí mnoho. Tam niekde môžeme hľadať aj korene výroku, že protiklady sa priťahujú. Ale ak má partner odlišne nastavený hodnotový systém, je to skôr problém ako obohatenie alebo doplnenie. Patrí tu pohľad na životné priority, vzťah k peniazom, postoj k viere, sexualite a celkový svetonázor. Keď sa dvaja zásadne rozchádzajú v hodnotách, potenciál vzťahu to ohrozuje z môjho pohľadu viac ako rozdielne povahové črty.

Mnoho žien je vo vzťahoch nešťastných a trápi ich napríklad neúcta, nedostatočný alebo žiaden rešpekt zo strany partnera. Veľa žien to tak má, že vlastne partner vníma mnohé veci príliš automaticky alebo niektoré veci zjednodušuje. 

Môže žena nejakým spôsobom naučiť muža, aby sa k nej správal úctivo a s rešpektom, pokiaľ to nerobí?

Asi by som nepoužila slovo „naučiť“, ale určite je možné priniesť do vzťahu impulz vyvolávajúci zmenu. Samozrejme, že nie v každom vzťahu. Existujú vzťahy toxické, kde takéto snaženie je ako hrach na stenu hádzať a kde správanie ženy nie je primárnym dôvodom, prečo sa k nej muž správa bez rešpektu, neúctivo, ale tým dôvodom je napríklad narcistická porucha osobnosti na mužovej strane. Ale to sú už tie extrémnejšie situácie.

Ak sa ideme baviť o úcte a rešpekte, o tú ako ženy prichádzame najmä vtedy, ak sa stávame samozrejmosťou, ak strácame hlas, ak sme ochotné tolerovať u muža aj veci, čo atakujú našu sebaúctu, ak jeho dlhodobo staviame na pomyselný piedestál a seba si nevážime, ak zo strachu pred opustením energeticky cúvame a cúvame a vo všetkom sa prispôsobujeme. Takéto správanie spôsobuje stratu rešpektu.

Riešením je teda práca s vlastnou sebaláskou a vytyčovaním zdravých hraníc bez toho, aby to bolo sprevádzané citovým vydieraním, ľutovaním sa, poučovaním, súdením či agresívnym prejavom. Zmena by mala vychádzať z lásky k sebe, nie z nelásky k partnerovi. Ďalší kľúčový faktor popri sebaláske je aj zdravá ženská energia, o ktorú prichádzame, o ktorej vedome ani veľa nevieme a z ktorej veľmi často prepíname do mužskej energie.

Nemáme tu teraz priestor na detailné vysvetlenie rozdielov medzi dvoma základnými energiami, ale pre zjednodušenie by sa dalo povedať, že podstata mužskej energie by mohla dostať nálepku „dávať & robiť“ a ženskej zas „prijímať a byť“. V práci, štúdiu, športe my ženy musíme využívať mužskú energiu, ak chceme dosahovať úspech, to bez debaty. Zabúdame však, že smerom k partnerovi to fungovať nebude. Stret dvoch mužských energií prináša vždy skôr súperenie ako vytúženú pohodu.

Je to chyba žien samotných, že vôbec dopustia takéto správanie?

Jedna veľmi zjednodušená odpoveď na častú otázku: „Prečo sa ku mne správa takto?“ je, „Lebo mu to dovolíš.“. Ak sa zbavíme detailov, tak je to skutočne pravda. Tá odpoveď sa mnohým ženám nepáči, pretože z nej vyplýva podiel viny na situácii a tiež veľa zodpovednosti. Každý z nás by bol najradšej, ak by mohol ukázať prstom na toho druhého, že on je tým dôvodom, že on je ten, ktorý chybí a mal by sa zmeniť. Ale nikto z nás sa nemení len preto, že je to prianie toho druhého.

Reálna zmena prebehne len vtedy, ak v nej vidíme benefit aj pre nás samotných. A preto to ukazovanie prstom, prosenie alebo vyhrážanie sa často nefunguje. Nechcem, aby táto odpoveď vyznela nejako cynicky a už vôbec sa nechcem necitlivo dotknúť žien, ktoré vo vzťahoch skutočne trpia s povýšeneckým odkazom, že si za to môžu samé.

Ale moja práca nespočíva v tom, čo robia kamarátky na káve, moja práca nie je len o tom, dávať žene nekriticky za pravdu, rozhorčovať sa s ňou nad chovaním muža, dať jej len akýsi priestor na ventil a nič nevyriešiť. Moja práca je v prvom rade o sprevádzaní na ceste k uvedomeniu, aj keď častokrát nie príjemnému, následnom podnietení motivácie k zmene a tiež v podpore vo vytrvalosti, bez ktorej sa žiadne zmeny nekonajú.

Čo by ste poradili žene, ktorá chce presvedčiť muža, aby ju bral vážne a nezľahčoval životné situácie, ktorými žena prechádza (narážky typu “asi máš PMS, počkám, kým ťa to prejde” a podobne)

Presvedčiť muža, ženu či dieťa, aby ma brali vážne nejde presviedčaním a opakovaním vety „Ber ma už prosím ťa vážne!“. Ak chcem, aby ma niekto bral vážne, musím sa v prvom rade správať vážne sama k sebe a moje chovanie musí byť konzistentné v súlade s tým, čo rozprávam. Ak opakovane rozprávam do vetra, vyhrážam sa, že niečo urobím a nikdy to neurobím, nemôžem sa čudovať, že ma už všetci vôkol mňa berú s rezervou a nikto sa nad tým veľmi nepozastaví.

Ďalšia rovina je potom komunikovať z polohy zraniteľnosti, úprimne o svojich pocitoch tak, aby som u muža nevyvolala pocit, že na neho útočím, že ho súdim, že mu krivdím… Toto je základ na otvorenie diskusie, ktorá bude mať hlbší význam a z ktorej sa muž nebude chcieť vyvliecť čo najrýchlejšie, pretože mu spôsobuje diskomfort.

Keď chcem rešpekt, prejavujem rešpekt. Keď chcem pochopenie, prejavujem pochopenie. Tie princípy nie sú ani tak komplikované, skôr sú pre nás ťažko aplikovateľné vzhľadom na naše egá, zranenia a strach zo zraniteľnosti či opustenia.

Dlhodobým vzťahom sa odporúča ísť z času na čas na spoločné rande, stráviť napríklad spoločný víkend. 

Čo podľa vás môžu urobiť pre oživenie vzťahu také páry, ktoré napríklad nemajú možnosť niekomu dať deti na ten čas?

Klientky, s ktorými pracujem poznajú moju teóriu o láske a túžbe. Tvrdím, že sú to do veľkej miery proti sebe stojace pocity. Láska v nás rastie a upevňuje sa skrz blízkosť, bezpečie, istotu, spoločné rituály, vzájomné poznanie, zraniteľnosť, dôveru a hlbokú intimitu. Naopak, túžba funguje na úplne iné palivo. Z podstaty veci sa nedá túžiť po niečom, čo už mám. Túžba, aby horela potrebuje vzdialenosť, neistotu, zvedavosť. V dlhodobých vzťahoch nie je tou najväčšou výzvou láska, ale práve túžba.

Jeden z receptov na šťastný dlhodobý vzťah je preto vnášať element vzdialenosti, zvedavosti a narušenia rutiny. Takto môže byť vnímané aj spoločné rande mimo bežný kolotoč v domácnosti s deťmi. Pokiaľ nie je možné, aby obaja partneri mali voľný večer pre seba spolu, nech si ho doprajú aspoň každý zvlášť. Nie je to to isté, ale svoj účel to splní.

Partner, ktorý strávi víkend alebo večer bez toho druhého ponorený do niečoho, čo mu spôsobuje radosť, pre čo má vášeň, s ľuďmi, ktorých má rád sa vracia domov väčšinou naplnený, vďačný, že to mohol absolvovať a s novými impulzami, čerstvou energiou, čo sekundárne prospieva nie len jemu samotnému, ale i celému vzťahu.

Niektoré páry sa akoby zaseknú. Muž odmieta ženu v intímnej oblasti,  nedotýka sa jej, neobjíme, nespáva s ňou, pritom nemá milenku a prejavuje voči žene záujem a náklonnosť (kvety, morálna aj finančná podpora a podobne). 

Máte skúsenosť vo vzťahovej poradni aj s takýmto prípadom? V čom hľadať príčinu takéhoto nefungovania vo vzťahu?

Toto je už skôr téma pre sexuológov. Berte moju odpoveď teda skôr ako osobný a nie odborný názor. Myslím si, že tam môže zohrávať rolu celkový zdravotný stav muža, nejaký psychologický blok spôsobujúci, že sa muž spochybňuje (pokojne aj v inej oblasti, nie priamo v sexe), výraznejšia zmena partnerkinho zovňajšku, stres alebo aj obrovská rutina a pasivita oboch zúčastnených. Tak ako pri všetkých nezhodách a trápeniach vo vzťahu, základom aj tu musí byť schopnosť úprimne a otvorene sa vedieť porozprávať.

Mužská a ženská sexualita nie sú totožné, čo má v prvom rade svoj biologický základ. Treba si teda pred rozhovorom uvedomiť aj tlak, pod ktorým muži v tejto oblasti sú. Predsa len, ženské „zlyhanie“ v posteli nie je ani zďaleka tak viditeľné ako to mužské. S prirodzenou podstatou mužov byť tým silným a úspešným nie je pre mnohých z nich určite jednoduché priznávať si nejaké zlyhanie. Ak príde žena, ktorá zažíva tento problém a vyčerpáme spolu môj zásobník usmernení a rád, vždy odporúčam pokračovať ďalej už u odborníka.

Napísali ste v poradí už druhú knihu s názvom Listy Hane, venované okrem iného aj vlastnej dcére. 

Listy Hane

Čím je táto kniha netradičnou vzťahovou príručkou?

Áno, podarilo sa mi v priebehu pandémie napísať dve knihy, z čoho sa veľmi teším, lebo tendencia ľahnúť si na gauč a sťažovať sa, ako sa nič nedá a ako sa mi nič nechce bola aj u mňa prítomná. Táto vzťahová príručka je iná najmä formou. Dlho som hľadala spôsob, ako do knihy prirodzene dostať autenticitu, intimitu, humor a úprimnosť, to všetko s jedným základným cieľom: vzbudiť emócie. Pretože práve emócie sú kľúčový element, vďaka ktorému si niečo zapamätáme, niečoho sa zľakneme, pre niečo sa nadchneme, pre niečo rozhodneme.

Bolo mi jasné, že ak chcem vyvolať uvedomenie a najmä zmeny v správaní žien, musí sa moje posolstvo niesť na vlne emócií. A tak vznikol nápad symbolicky písať listy do budúcnosti mojej dnes 13 ročnej dcére Hane. Kniha je aj dizajnovo odlišná od vzťahových príručiek, nepôsobí ako nejaké skriptá a nie sú v nej ani žiadne generické fotografie mužov, žien a párov z fotobánk. Spestrujú a odľahčujú ju komiksové postavičky dvoch tukanov, ktoré verím, že si čitateľky zamilujú tak ako ja.

Využite špeciálnu akciu na portáli Akčné ženy a získajte dve knihy v jednej cene!

Na čo si podľa vás treba dávať pozor pri výchove detí, aby si raz v  budúcnosti vybrali toho správneho partnera pre seba? Čo môžeme my ako rodičia pre to urobiť?

Nie je lepšia ochrana pred nešťastnými, toxickými a nevyváženými partnerskými vzťahmi ako je zdravé ego a sebaláska. Deti nepotrebujú neomylnosť ani dokonalosť svojich rodičov. Potrebujú vyrásť v prostredí bezpodmienečnej a bezpečnej lásky, aby sa v nich nezačal usádzať patologický vzorec, že láska je niečo, čo si treba zaslúžiť, čo bolí a čo je komplikované. Keď svoje deti milujeme, podporujeme, keď svoju lásku k nim nepodmieňujeme ich výkonmi, známkami, výzorom a podobne, semienko pochybovania o vlastnej hodnote by v nich nemalo vyklíčiť. Nemenej dôležité ako táto láska sú však aj mantinely, aby tá sebaláska neprerástla do nedostatku empatie, neschopnosti robiť kompromisy a do pocitu, že svet sa točí len okolo nich.

Foto: archív FB M.K., moreamore.sk

Zanechať komentár

Vaša emailová adresa nebude zverejnená. Povinné polia sú označené*

6 + 2 =