Janette Šimková: Nepríjemné a smutné pocity sú pre našu dušu potrebné

Prichádza väčšinou vtedy, ak sme zažili sklamanie, stratu niekoho alebo niečoho, prežili ťažkú udalosť. Smútok je emócia, ktorú nikto nevyhľadáva. Nikto vedome netúži byť smutný. Avšak smútok do života patrí a objavuje sa pri rôznych situáciách. Ako sa s ním vyrovnať a nepoddať sa mu? Hľadali sme odpovede.

Hovorí sa, že najlepším liekom na smútok je čas. A aj keď je ťažké to prijať práve vtedy, kedy smútok prežívame najintenzívnejšie, niečo na tom bude. Tak ako radosť a šťastie sa objavujú v našich životoch, tak je to aj so smútkom. Napriek tomu, že je to negatívna emócia, má svoje miesto v našich životoch. Je reakciou na nepríjemný zážitok, na niečo, s čím sa potrebujeme vyrovnať.

Obdobie dušičiek je špeciálnym obdobím, kedy sa väčšina z nás stíši a prežíva smútok. Smútok za blízkymi, ktorí tu už nie sú, na ktorých sa už len spomína pri hroboch alebo v kruhu rodiny. Zaujímalo nás, ako teda zvládnuť smútok. Opýtali sme sa na to odborníčky – life koučky Janette Šimkovej.

Janette Šimová – Koučka, mentorka a supervízorka

Janette, ste autorkou skvelej knihy Takto sa to podarí. Máte recept na to, ako zvládnuť smútok?

Dovoliť si ho prežívať, lebo k životu neodmysliteľne patrí. Byť iba šťastní, spokojní a radostní by bolo neprirodzené a nezdravé. Potrebujeme celú škálu emócií. Aj negatívne emócie majú svoj zmysel, inak by sme evolučné skoky nezvládli.

Byť pozitívni a optimistickí je obohacujúce, ale tak ako vo všetkom, aj v emóciách musí existovať rovnováha. Nepríjemné a smutné pocity sú pre našu dušu potrebné na odvádzanie napätia, a slúžia tiež ako podnety na zastavenie sa a zamyslenie.

Existujú vôbec nejaké univerzálne spôsoby, keďže každý sme iný, každý z nás ten smútok prežíva inak?

Každý môže na (od)smútenie potrebovať niečo iné. Dôležité je chmúrne prežívanie prijať a otvoriť sa sebareflexii. Pýtať sa samých seba, čo nám smútok prináša za odkazy, vziať ho na vedomie, uznať jeho význam a poskytnúť mu čas na odchod. Zároveň si vážiť blízkych ľudí, ktorí nám dokážu vo vypätých chvíľach poskytnúť oporu a stáť pri nás, aby sme cítili pochopenie a prijatie.

Obdobie dušičiek je o pripomínaní si tých, ktorých sme stratili. Prirodzene sa spája so smútkom a troška melancholickou náladou. Ako zvládnuť toto obdobie vyrovnane a prijať smútok ako prirodzenú emóciu?

Nebáť sa takýchto pocitov. Tak ako naša psychika zvláda radosť, zvláda, hoci bolestivejšie, aj žiaľ a úzkosť. Vytesňovanie a odkladanie boľavých emócií nám uškodí viac, než prirodzené trúchlenie. Keď smútkovým pocitom bránime v prežívaní, skryjú sa do tieňa a ukážu sa, akonáhle sa ocitneme v prítmí.

Dušičkový čas je ideálny priestor na venovanie sa prežívaniu z pohľadu nenahraditeľných strát. Venujme si toľko času, koľko je potrebné, aby sme sa nacítili do seba a toho, ako vnímame vlastný hodnotový svet a aké miesto v ňom smútok má. Bez sebaľútosti, v naozajstnom kontakte so svojím smútením.

Dovoľme si smútok pozorovať a spoznávať ho ako časť svojho ja. Vie v tom byť duševná očista, ktorá nás napriek bolesti posilňuje, lebo v tej zraniteľnosti je sila.

S pocitmi sa omnoho lepšie vychádza, keď sa ich nesnažíme zatvárať do tajných priečinkov, ani ich všelijako odsúvať, vyhýbať sa im, utekať pred nimi alebo ich prehliadať. Pre duševnú rovnováhu im potrebujeme porozumieť, uznať ich zmysel, ale neriadiť ich. Zdravý prístup k emóciám od nás chce konať čo najlepšie vo vlastnom záujme, pri zohľadnení informácií o nás samých, ktoré v sebe emócie nesú.

Pripúšťanie si boľavých pocitov môže vyzerať ako vítanie nevítaných hostí: „Nech sa páči, smútky a úzkosti, aj vy ku mne patríte, aj vy máte právo na existenciu! Ani trochu sa vás nebojím! Pokojne sa usaďte, ale v nejakej chvíli sa s vami rozlúčim.“