Príhoda zo života: Ani neviete, kedy budete potrebovať kvalitnú fľašu vína 

Občas to tak chodí. Príde deň, kedy máte pocit, že ste radšej nemali vystrčiť ani päty z domu. Naposledy sa mi takýto deň prihodil minulý týždeň. Poviem vám, s odstupom času sa už smejem, ale vtedy mi nebolo všetko jedno. 

Môj päťboj 

Bolo to bežné ráno počas týždňa. Odprevadila som deti do škôlky a školy a vybrala sa splniť všetky úlohy, ktoré ma v ten deň čakali na zozname: 

1. Zastaviť sa na polícii a vybrať deťom pasy. 
2. Urobiť rodinný nákup. 
3. Kúpiť pre známu pozdrav k svadbe. 
4. Cestou vymyslieť a kúpiť niečo manželovi k meninám. 
5. No a keďže niektoré balkónové kvety mi dali pocítiť “že tudy cesta nevede”, zájsť do záhradkárstva a nájsť rýchle riešenie, ako vyplním kvetináče.

Najprv to šlo celé ako po masle

Neviem ako vy, ale ja väčšinou začínam tou najťažšou úlohou. Rátala som s tým, že na polícii strávim pri “príjemných” 34° minimálne hodinu, takže moje prvé kroky viedli tam. Napodiv tam nebolo ani 34° a celkový čas, ktorý som tam strávila bol do 15 minút. Hovorím si v duchu, dobre to začína, máš to skvele našliapnuté, pokračuj vo svojom päťboji, dievča.  

Druhú disciplínu – rodinný nákup som spojila rovno s treťou aj štvrtou disciplínou – nájsť pekný svadobný pozdrav a darček pre manžela. Nič originálne pre môjho manžela mi nenapadlo. Priklonila som sa k riešeniu – pripraviť darčekový box s obľúbenými vecami, ktoré má rád. Kúpila som zopár drobností a doplnila to fľašou kvalitného vína. Prosím, túto položku si zapamätajte, v príbehu si ešte zahrá svoju významnú rolu. 

Pomaly sa to začalo komplikovať

Kým bežný nákup sa mi podarilo celkom rýchlo zrealizovať, hľadanie pekného svadobného pozdravu ma teda riadne potrápilo. Prešla som celé mesto. Všade na mňa vykukovali len pozdravy k promóciám. Tie, ktoré by sa hodili do kategórie svadobné, bohužiaľ ich autor sa s kreativitou v texte a s obrázkami veľmi nevyhral. Asi mi osud chcel niečo naznačiť, ale už asi v treťom papiernictve na mňa čoraz viac narážali skôr kondolenčné priania. Brala som to ako znamenie, že dávam tomu poslednú šancu, inak idem rovno domov a z obsahu kreatívneho kufríka mojich detí stvorím vlastný pozdrav s osobným venovaním. Nakoniec k tomu nemuselo dôjsť, podarilo sa. Pozerám do zoznamu a mysľou vyškrtávam – pasy mám, svadobný pozdrav mám, darček pre manžela mám, nákup mám, až na jednu položku a ešte kvety.  

Keď mi už nebolo všetko jedno

Aby bol rodinný nákup kompletný – chýbala mi už len káva. Zaparkovala som blízko kaviarne s pražiarňou a šla po svoju obľúbenú kávu. Už som si predstavovala, ako sedím na terase a vychutnávam si ju doma na ležadle v tieni, pretože vonku bolo teda poriadne horúco. Ako som tak vychádzala z parkovacieho miesta, stala sa mi menšia nehoda. Oproti idúce auto mi nedalo priestor, aby som zo svojho miesta vyšla v pohode, a tak som pri cúvaní ťukla do vedľa stojaceho auta. V živote sa mi to nestalo. Hovorím si, no super, lepšie to už ani nemohlo byť.  

Takže som sa pekne krásne vrátila tam, kde som parkovala a čakala, kedy príde majiteľ vedľa zaparkovaného auta. To bolo v tom strese jediné, čo som si z autoškoly zapamätala, že z miesta nehody sa neodchádza. Prešlo desať, dvadsať, tridsať minút a nikoho nikde. Poviete si, horšie to už nemôže byť, ale môže… Mala som totálne vybitý mobil, čiže žolík “priateľ na telefóne” mi tentokrát nevyšiel. Bohužiaľ ani “ujo google” kvôli mojej vybitej baterke nebol dostupný. Ostával mi len zdravý sedliacky rozum a duchaprítomnosť.  

Po dlhom čakaní mi napadlo zájsť do blízkeho obchodného centra a nechať vyhlásiť, aby sa majiteľ danej ŠPZ dostavil na recepciu. S odstupom času mi došlo, že som to mohla urobiť aj skôr, ale čo už, aspoň som získala krásny bronzový nádych, kým som vyčkávala na parkovisku.  

Nie je všetko vždy také, ako sa na prvý pohľad zdá

Krátko po vyhlásení do rozhlasu došiel majiteľ auta. Vysvetlila som mu, čo sa stalo, ospravedlnila sa a v rukách už mala pripravené papiere k zaznamenaniu nehody, ak by bolo treba. On to však videl inak. Dvakrát pretrel ťuknuté miesto a zrazu to až tak zle nevyzeralo, ako na prvý pohľad. Povedal mi, že to nebudeme riešiť, že sa to stáva. V tom momente som bola Bohu vďačná, že som narazila na takéhoto človeka, lebo povedzme si úprimne, mohlo to dopadnúť aj inak. Predsa, ak niekomu ťuknete nechtiac auto a vyčkávate, kto príde, napadne vám viacero scenárov. No a keďže pocit viny pretrvával, tak mi hlavou blysla myšlienka, že veď predsa mám v aute kvalitné víno (áno, to víno, ktoré bolo kúpené pre manžela ako darček). Takže poškodenému som sa ešte ospravedlnila s fľašou vína, na čo mi on povedal: “Za také víno mi môžete prísť ťuknúť auto aj dvakrát za deň.”  

Chýbala mi už len jedna disciplína môjho päťboja. Kvety som si šla kúpiť za odmenu, že to nakoniec celé všetko dobre dopadlo. Myslím si, že nabudúce mi bude stačiť len trojboj alebo radšej presedlám na úplne iný šport.