Tamara Šimončíková Heribanová: Byť sama sebou je veľmi oslobodzujúce

Život nám ponúka toľko podnetov k radosti z maličkostí. Len často sme zahltení prácou, stresom a tým, čo je nepodstatné. Pre májový rozhovor sme sa rozhodli osloviť ženu, z ktorej srší radosť zo života. A keďže je máj – lásky čas, tak sme sa rozprávali o láske a jej rôznych podobách. Svoje srdcovky z rôznych uhlov pohľadu nám prezradila šikovná Slovenka, spisovateľka, milovníčka krojov a tradícií Tamara Šimončíková Heribanová. 

Na sociálnych sieťach je vidieť, že rodina a priatelia sú pre vás nevyhnutná súčasť života. Ako im rada prejavujete svoju lásku?

Ja žijem v láske neustále, nielen vo vzťahu k mojej milovanej rodine, priateľom, ale tak celkovo. Neviem, ako sa dá lepšie prejaviť láska, ak nie záujmom, spoločným časom, vnútornou blízkosťou. To, čo máme radi, chceme vždy najlepšie spoznať, pochopiť, takže je to prepojené aj na zvedavosť a snahu byť silnou oporou.

O päť rokov mladšia sestra Babsy je Tamare veľkou oporou.

Ako je to u vás s láskou k samej sebe?

Mám so sebou pomerne dobrý vzťah. Niekedy sa, samozrejme, pohádame, ale aj to nás posúva vpred. V podstate najmä rozhovory a kritika pomáhajú, aby aj jedna Tami, aj druhá, tretia, aj ostatné boli lepšími ľuďmi. To je v podstate cieľom každej jednej Tami, ktorá v mojom tele prebýva. Každý deň sa niečo nové naučiť, z chýb sa poučiť, kde sa dá, pomôcť a robiť veci lepšie, ako boli robené včera.

Srší z vás radosť a príjemná ženská energia. Aké sú tie každodenné maličkosti, ktoré vám vedia vyčarovať úsmev na tvári?

Toho je veľmi veľa. Momentálne sa v rámci prírody nachádzame v takom prekrásnom období. Som fascinovaná rozkvitnutými kosatcami (najmä tmavofialovými), veľkú radosť mi robí orgován. Špeciálne orgován je pre mňa symbolom niečoho čarovného, prapôvodného. Prababka Matilda mala pred domom nádherný veľký biely, ako dieťa som si doň vždy zaborila hlavu a bola sprítomnene šťastná. Milujem prechádzky v prírode, dobré rozhovory, spoznávanie. Ja som človek zvedavý a mnoho maličkostí, najmä informatívneho charakteru, mi vie zdvihnúť náladu. Rada navštevujem trhy, záhrady, starinárstva, antikvariáty, rada vchádzam do nepoznaných priestorov. A potom mi radosť robí aj ticho. A humor. Rozosmiať niekoho alebo byť rozosmiata, to považujem za veľký dar. Aha, a okrem času s rodinou a priateľmi veľmi rada varím, jem, píšem a maľujem.

Tamara zbiera pôvodné slovenské kroje vyše 18 rokov. Rada však navštevuje starožitníctva a burzy, odkiaľ si vždy donesie niečo do kuchyne, kde trávi úplne najradšej svoj voľný čas. O varení a kultúre stravovania aj rada píše.

Téme autenticity a prirodzenosti v ženskej kráse tak vnútornej, ako aj vonkajšej, sa venuje čoraz viac pozornosti. Možno ako taký odkaz ženy ženám: Ako byť sama sebou v dnešnom svete?

Byť sama sebou je veľmi oslobodzujúce. Ale prečo by vôbec niekto chcel byť niekým iným? Vždy sa môžeme inšpirovať, pracovať na svojom rozvoji, meniť sa k lepšiemu, ale v podstate to robíme aj tak vždy v moode „sama sebou“.

Patríte k ľuďom, ktorí radi objavujú svet. Ktoré miesto zo svojich cestovateľských skúseností by ste označili ako svoju srdcovku?

Mám krásny vzťah s Portugalskom. Krajina je nádherná, mestá poetické a ľudia veľmi empatickí, láskaví a ľudsky správne nastavení. Človek strávi v Lisabone zopár dní a načerpá silu a energiu na pár mesiacov, nehovoriac o dych berúcej prírode a oceáne.

Vyštudovali ste literárnu vedu, ste autorkou kníh s rôznou tematikou, čiže láska ku knihám je u vás samostatná kapitola života. Máte knihu, ktorá vás nejakým spôsobom v živote výrazne ovplyvnila?

Mám rada Bohumila Hrabala a Ota Pavla (vlastným menom Otto Popper). Ctím si zvýznamňovanie každodennosti a ich štýl, akým podávali svet naokolo, ma dojíma. Som rada dojatá dobrou knihou. Dobrá kniha nás vie mnohé naučiť, vie aj mnohé zmeniť. Ale tých obľúbených autorov a autoriek mám mnoho. Určite pre mňa veľa znamená nemecká literatúra, najmä medzivojnová. Tejto téme som sa niekoľko rokov podrobne venovala v Ústave svetovej literatúry SAV. Nedávno mi vyšla monografia Prípad Erich Kästner: lyrikou proti totalite. S pánom Kästnerom to tiahneme už od mojich štrnástich rokov, keď som sa zamilovala do jeho básne Vecná Romanca. Odvtedy sme si toho spoločne preskákali, patrí medzi mojich srdcových.

Najnovšia vydaná kniha, monografia Prípad Erich Kästner: Lyrikou proti totalite. Roky odporu 1923 – 1933 (2022), vznikla v Ústave svetovej literatúry Slovenskej akadémie vied, kde Tamara po štúdiách literárnej vedy získala titul doktorky filozofie. Nečakala, že téma bude dnes tak aktuálna.

Ste známa aj svojou láskou k tradíciám a krojom. Čo vás fascinuje na našom folklóre, zvykoch a tradíciách?

Úplne všetko. Od pôrodu, šestonedelia až po smrť. A keď už spomíname smrť, naši predkovia mali systém zvykov, ktoré by sme dnes mohli nazvať terapeutické. Spracovávanie nášho folklóru je významné pre pochopenie toho, kým sme. Cesta hľadania významov ponúka viac otázok ako odpovedí. Ja tie svoje odpovede hľadám aj prostredníctvom skúmania tradičného odevu roľníckej spoločnosti. Odev v tejto súvislosti nesie veľmi veľa informácií, aj v minulosti bol človeku mimoriadne blízky, človek si ho sám zhotovil, vyzdobil, nosil. Odjakživa ma veľmi zaujímala dedina ako fenomén. Nakoniec, aj ja som sčasti vyrastala na dedine, u starkých v Hornej Strede. Keď človek miluje zem, v zmysle úcty k nej, zaujíma sa aj o všetko ostatné. No a potom, vďaka zbieraniu krojov, ale najmä zbieraniu príbehov a poznania, spoznávam viac a viac seba.

Fenomén tradičného šestonedelia sa pretavil aj do Tamarinej spolupráce s lokálnou slow fashion značkou mile. Výšivka v kolekcií Od kolísky blízki vychádza z vyše stopäťdesiat ročnej kútnej plachty z jej pracne zostavenej zbierky krojov.

Vytvorili ste zbierku krojov. Ktorý je váš obľúbený? Je to vďaka nejakému detailu alebo skôr sa s ním spája nejaký príbeh?

Túto otázku dostávam pomerne často a nebyť toho, že niekoľko krojov je so mnou existenčne spätých, jednoznačne by som vám povedala, že tak mi je cenné storočné jednoduché pracovné ľanové oplecko ako bohato vyšívaný svadobný komplet, ktorý som skladala z jednotlivých súčiastok niekoľko mesiacov. Tie najcennejšie sú však kroje z Hornej Stredy, ktoré som dostala od mojej babičky Marienky. Keď bola malá, veľmi ochorela a tieto kroje jej zachránili život. Prababička Matilda ich musela rozpredať v rámci jedného dňa, aby vyplatila lekára, a potom ich roky podľa finančnej situácie po častiach naspäť kupovala a kompletizovala. Ak by tých krojov nebolo, moja babička Mária by neprežila. A teda ani my dve by sme neviedli tento rozhovor :).

BIO

Tamara Šimončíková Heribanová (37) je autorka próz Predavačky bublín (2010), Bola to len láska (2012), Malá doba ľadová (2014), Pendleri (2018, Cena SC PEN), kníh pre deti Misia Eva, prísne tajné (2012) a Misia Eva v Thajsku (2014) a monografie Prípad Erich Kästner: lyrikou proti totalite (2022). Jej poviedky boli preložené a publikované v antológiách a časopisecky v Rakúsku, Holandsku, Srbsku, Česku, Portugalsku a na Taiwane. Študovala komunikačné vedy a žurnalistiku na Viedenskej univerzite, germanistiku na Univerzite v Utrechte a marketingovú komunikáciu na Univerzite Komenského v Bratislave. V roku 2020 získala doktorát z filológie na pôde Ústavu svetovej literatúry Slovenskej akadémie vied. Osem rokov pracovala v časopise EMMA, v posledných rokoch pracuje pre VOGUE Portugal.  Vo voľnom čase sa venuje dejinám odievania a tradičnej ľudovej kultúre (je dlhoročnou zberateľkou krojov).

Foto: z archívu T.Š.H.