Lenka Bartošová: Žijem môj taliansky sen so všetkým, čo k tomu patrí

Slovenka Lenka žije v Taliansku už 14 rokov. Na jej blogu sa dozviete zaujímavosti o rôznych častiach Talianska, ktoré sa nedočítate v žiadnom inom cestovateľskom sprievodcovi. Prečo je to tak? Lebo píše o miestach, ktoré dôverne pozná, rozpráva sa s miestnymi a žije si svoj taliansky sen. Miluje cestovanie, umenie, má pozitívny vzťah k tradíciám a zvykom. Vďaka tomu približuje svojim čitateľom rôzne životné postrehy, radosť z maličkostí a jednoduchosť bytia. 

Aký bol tvoj hlavný dôvod tvorby blogu s názvom „thepinkcappuccino“ a prečo práve takýto názov?

Hlavý dôvod bol ten, že mi chýbal môj rodný jazyk. Uvedomovala som si, že okrem telefonátov s mamkou, som môj jazyk nepoužívala. Druhým dôvodom bola určite fotografia. Lásku k foteniu som zdedila po tatkovi. Ten fotil úplne všetko a všade. Tretím dôvodom bola moja potreba vyjadriť sa, či už slovne alebo vizuálne. Povedala som si, že instagram je na to ako stvorený a ukáže mi, či na to mám alebo nie.

Ako názov som zvolila The Pink Cappuccino, lebo som chcela čosi, čo evokuje Taliansko, no nechcela som klasické názvy ako La dolce vita. Chcela som čosi, čo ma vystihuje a cappuccino je môj obľúbený taliansky nápoj. Pink kvôli tomu, lebo sa snažím ukazovať život z tej pozitívnej stránky. Môj nápad bol taký, že každý môže piť to svoje „pink cappuccino“, teda „ružové cappuccino u seba doma, pretože je to len akási metafora užívania si života a hľadania toho pekného v ňom.

Hovorí sa, že všetky cesty vedú do Ríma. Tá tvoja sa premenila z cesty na samotný život v Ríme. Počas 14 rokov života v Taliansku si žila na rôznych miestach. Vieš porovnať tú atmosféru a život v nich? (kde si pôsobila, kde pôsobíš teraz a možno, kde ťa to ťahá)

To, že žijem v Ríme bola úplná náhoda. V živote by mi to nebolo napadlo. Premiestňovali sme sa tam, kam z pracovných dôvodov posielali môjho muža. Čiže ja som pri rozhodovaní mala nulovú váhu.

Prv sme žili na úplnom juhu, v Reggio Calabria s výhľadom na Etnu, potom na úplnom severe v Alpách s výhľadom na Mont Blanc a teraz je to už 8 rokov, čo sme v Ríme. Atmosféra bola všade iná.

Na juhu to žilo najviac cez leto. Dlhé letné večerné prechádzky pri mori, zmrzlina, hudba a jedlo. Na severe to žilo hlavne v zime. Lyžiari, sneh, horúce nápoje, kukuričná kaša či domáce syry a víno. V Alpách som žila na dedine a miestne produkty boli samozrejmosťou. Toto mi v Ríme veľmi chýba.

Rím je európska metropola s počtom obyvateľov ako jedno Slovensko. Ľudia sú úplne všade. Preto, ak sa dá, tak utekáme na Sardíniu, kde sme zdedili dom. Pre mňa aj pre môjho muža je to oáza pokoja. Milujeme dobré jedlo a Sardínia je na to ako stvorená. Moje srdce si získali Alpy, vedela by som si predstaviť žiť v horách. No obávam sa, že rozhodne práca.

Tí, čo ťa sledujú kratšie, možno ani len netušia, že si sa donedávna závodne venovala lukostreľbe. Ako si sa k tomu dostala? Plánuješ sa k tomu vrátiť?

Lukostreľba sa mi páčila od kedy si pamätám. Predpokladám, že som ju prvýkrát videla v rozprávkach. Potom som ju nejak zatlačila do úzadia a žila som môj tínedžerský život. Neskôr som stretla jedného hudobníka. V Amerike je to hviezda, no v súkromnom živote je to neuveriteľne milý a priateľský človek. Raz som si na jeho facebooku všimla fotku, kde on s dcérou strieľajú z luku. Povedala som si, že keď on môže začať v 50-tke, tak ja môžem v 30-tke. A tak aj bolo.

Zavolala som do prvého lukostreleckého klubu, dohodla úvodnú lekciu a bolo to. Luk som z ruky nepustila približne 8 rokov. Dokonca som sa kvalifikovala na Majstrovstvá Talianska spolu s mojím tímom. Boli to úžasné časy a lukostreľba ma naučila veľmi veľa. Odporúčam ho aj pre deti od 8 rokov. Cibrí koncentráciu a precíznosť a taktiež trpezlivosť.

Hlavne vás naučí, že aj keď sa raz pomýlite (prvý šíp), vždy máte mnoho ďalších pokusov (ďalšie šípy) urobiť všetko tak, ako chcete.

Prežívaš aktuálne svoj „La dolce vita“ /Sladký život ?

La dolce vita stratila počas posledných 50 rokov svoj skutočný význam. La dolce vita vznikla po druhej svetovej vojne, kedy sa ekonomika rozbiehala na plné obrátky a ľudia mali možnosť plniť si sny. No la dolce vita bola de facto život plný excesov a pozlátka. Preto sa s výrazom la dolce vita nestotožňujem. Skôr by som povedala, že žijem môj taliansky sen, so všetkým čo k tomu patrí. Ľudia možno vidia len to, že žijem v Ríme. Ale ako my všetci, aj ja som si prežila svoje. Hlavne kvôli práci, ktorá tu je veľký problém. V Taliansku vládne protekcia a rôzne zákony, ktoré pomáhajú zamestnávateľom neprijať vás na dobu neurčitú. Ale ja som neprišla do Talianska robiť kariéru, takže to zvládam a sústredím sa na iné aspekty môjho života ako cestovanie a spoznávanie Talianska.

Pre každú krajinu je špecifické niečo iné, od geografických čŕt až po samotnú mentalitu národa. Ako vnímaš Taliansko ty?

Minule som v jednom poste na instagrame napísala, že Taliansko je pre mňa jedna veľká hlučná reštaurácia, plná cestovín a vína (smiech). Taliansko sa podľa mňa nedá len tak všeobecne zhodnotiť. Po skoro 14 rokoch, čo tu žijem, by som povedala, že každá časť je iná.

Sever je viac pragmatický, je tu poriadok, veci fungujú o trochu efektívnejšie. Stred (tak od Emilia Romagna až po Rím) je taký mix severu a juhu. No a potom tu máme juh. Na ten treba kapitolu samú o sebe. Južan miluje svoju zem a rodinu na smrť, no mnohé veci má na háku.

Vo všeobecnosti však obdivujem taliansku národnú hrdosť. Aj keď 2 hodiny nadávajú na politiku, zakončia to tým, že nikde inde vo svete sa tak nenajete ako v Taliansku. Nik nemá také more a históriu. No a čo dodať? Majú pravdu. Slovákom by som odkázala, aby sme sa naučili hovoriť o našej zemi pekne a hrdo.

Lebo nie je to politika, ktorá tvorí štát, ale my ľudia. Tak, ako sa o Slovensku budeme vyjadrovať pred cudzincami, tak budú cudzinci Slovensko vnímať.

Je niečo s čím si sa počas života v Taliansku nestotožnila?

Asi to, že nič sa nedá vybaviť na prvýkrát. A majonéza. Tá ich je nejedlá, haha.

Taliansko má niekoľko krásnych, turisticky vyhľadávaných miest. Prezradíš nejaké tipy na krásne, pritom menej známe miesta, ktoré sa oplatí vidieť a zažiť? 

Ja som nikdy nechcela byť „travelblogger“, aj keď cestovanie milujem. Najradšej rozprávam o tom, čo dôverne poznám. Určite odporúčam Assisi a ak prídete na 1.mája, zažijete úžasný festival Calendimaggio, kde sa celé mestečko ponorí do stredoveku a dobových kostýmov.

V Ríme by som odporučila obdivovať diela od Caravaggia, Raffaella a Michelangela. Pretože existujú miesta, kde ich diela môžete vidieť zadarmo. Na Sardínii odporúčam Giardino Sonoro. Je to krásna stredomorská záhrada, v ktorej sú zasadené diela sardínskeho umelca menom Pinuccio Sciola. Tento umelec pri svojej práci s kameňom zistil, že kamene vydávajú zvuky. Čosi neuveriteľné.

Ak by ste zablúdili do málo turistického regiónu Valle d’Aosta, tak nevynechajte výstup novučičkou lanovkou na Mont Blanc a tiež príjemnú prechádzku až k jazeru Arpy, kde budete mať neskutočný výhľad na celý masív Mont Blancu.

Ako vnímaš ženy Talianky versus ženy Slovenky? V čom podľa teba spočíva výnimočnosť týchto dvoch národností? V čom by sme sa mohli navzájom inšpirovať?

My Slovenky sa vieme oveľa lepšie prispôsobiť, sme spoľahlivé, presné a vieme jazyky. Už som to tiež raz spomínala na mojom instagrame. Podľa mňa sa lepšie obliekajú Slovenky a Češky. U staršej vekovej kategórie, cez 60-tku sa ale lepšie vedia obliecť Talianky. Musím však povedať, že moje kamarátky tu v Taliansku sú iba Talianky. V čom by sme sa mohli navzájom inšpirovať? Talianky by mohli od nás prebrať presnosť a spoľahlivosť.

My by sme sa od Talianiok mohli naučiť hrdosti a nemyslím tým len národnú hrdosť, ale aj byť hrdé samy na seba a poznať svoju cenu.

Vo filme Jedz, modli sa a miluj sa Julia Roberts vydá na ročnú cestu okolo sveta, aby našla samú seba. V Taliansku spoznáva umenie, pôžitok, gurmánstvo aj silu priateľstva. Je to tak naozaj, že Taliani si užívajú tú jednoduchosť bytia spoločne za jedným stolom?

Určite áno. Hlavne mimo veľkých miest. Taliani vedia o jedle rozprávať hodiny a samozrejme každý chce mať pravdu a tak vznikajú debaty o tom, kto vie lepšie variť a kto má lepšie víno. Taliani si nepotrpia na estetickú stránku stolovania, zato si potrpia na dobré domáce jedlo, na domáce ingrediencie, víno a grappu. Dobre najedený Talian rovná sa šťastný Talian. To je proste vedecky dokázaný fakt. Mám pocit, že my Slováci si potrpíme veľmi na to, aby veci boli nové a jedlo pekné. Ja sa tu stretávam skôr s tým, aby boli veci praktické a jedlo chutné.

Pri nedávnom príspevku na svojom IG si písala, že ak by pred teba položili dve misky, jednu úplne novú, krásnu a druhú použitú, obitú, v ktorej sa po x-ty krát miesilo cesto, vyberieš si tú druhú. Máš teda blízko k tradíciám a zvykom? Sú nejaké slovenské zvyky a tradície, ktoré praktizuješ v Taliansku a naopak, nejaké talianske zvyky a tradície, ktoré si si obľúbila?

Zvyky a tradície sú moje hobby a je to veľká časť môjho instagramu. Len tak môžem môjmu čitateľovi priblížiť skutočné Taliansko. Travelblogger vám povie, kde máte ísť a čo máte ochutnať. To je veľmi jednoduché. Ja vám ale poviem, prečo tam ísť a prečo to máte ochutnať. Rada si čítam na internete, v knihách, v časopisoch, rozprávam sa s ľuďmi, pýtam sa miestnych a snažím sa ľuďom predať informácie, ktoré by len ťažko hľadali v cestovných príručkách. Takto sa samozrejme učím aj ja a je to skvelé, keď mi ľudia reagujú pozitívne na moje príbehy. Myslím si, že turizmus v zmysle tu choď a toto ochutnaj je už pasé. Ľudia sa chcú čosi naučiť a dozvedieť a nie len slepo nasledovať sprievodcu.

Čo sa týka slovenských zvykov, ktoré dodržiavam, je ich bohužiaľ málo. Jedným z nich je kapustnica na Štedrý večer. Pečiem kysnuté koláče (kysnuté cesto Taliani nezvyknú piecť), robím bublaniny, kváskujem a robím chlieb vo vajci, haha. Naopak talianskych tradícií je mnoho: robíme domáce limoncello z našich vlastných citrónov, robím domácu cestovinu a rôzne sardínske recepty. Je to pre mňa relax a zábava zároveň.